Silvester 1999

Bozkávaj veľa žien

Bozkávaj ženy.
Bozkávaj veľa
žien.

V uliciach tohto mesta
raz odvisnú papiere
o tom,
že už nie si.

Vedz však,

aspoň jedna z nich
sa pristaví
pri tých papieroch,
spomenie si,
ako si ju

bozkával.

Pamäť

Pomätený starec
opäť páli z guľometu,
vrhá granáty...
Chlapi sa rehocú,
hádžu mu ohorky
do piva,
no on to myslí
naozaj vážne.

Pavol Suržin v Slovenskom raji

Pavol Suržin v Slovenskom raji,
už netelesný,
zľahka meria ranné chodníky,
pohvizduje si hlasivkami vtákov,
je mu dobre,
je mu tak dobre,
už netelesný a bezbolestný
stúpa po rebríkoch,
po mostoch pien
prekračuje Hornád,
usmieva sa z modra

nevädzí.

Zrkadlo

Pozerám v zrkadle,
že starnem.

Alebo to mladne
moja
smrť?

Kam ideš

Dieťa nezobudil ranný autobus,
ani buldozér,
ba ani smetiari.
Keď však počulo tichý šuchot
navliekaných šiat,
náhle otvorilo oči,
spýtalo sa: Kam ideš?

 

Radovan Brenkus

Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro – i takto vzniká poézia par excellence.

Copyright © 2017 Pavol Hudák. Všetky práva vyhradené.
Vytvorené Pectusom.