Zatmenie slnka

Po nociach

Po nociach obdivujem mesiac.
Dobre to vesmír – Boh
vymyslel.
Mesiac žiari do smolnatej noci,
osvetľuje svet.
Je to premyslené.
Cez deň slnko a jas,
v noci len stíšené svetlo,
vysoká striebristá lampa.
Tak ako v ľudských príbytkoch,
na staniciach, v nemocniciach.
Hej, mesiac svieti, osvetľuje svet.

Tú obrovskú nočnú
psychiatriu.

Čo videl mesiac

Čo všetko si už
videl, mesiac.
Prvé dažde,
vlnenie lánov ľalií,
nárek dinosaurov aj tváre mojich
pradedov.

Môjho otca,
ako v noci umiera.

Milión vyvraždených Arménov
na začiatku XX. storočia
si tiež videl.
Aj 50 miliónov z ktorejsi
svetovej.
Babij Jar si videl.
Chlapíka, čo v Bosne
vyvádzal z kaviarne celé rodiny
a vonku ich komplet podrezával.

Mesiac, mesiac,
zabudneš na to niekedy?

Ty stará haraburda básnikov,
ty naliehavo svietiaca
kontrolka ľudstva.

Pohľadnice XX. storočia

Kam poputujú pohľadnice
z XX. storočia?

Napríklad tá od Verdunu,
so 700 000 mužmi
vbitými do zeme
za niekoľko týždňov?

Alebo tá s bieloruským dievčatkom,
čo hovorí esesákom:
„Keď ma nezabijete,
zaspievam vám
pesničku."
(Zastrelili ju s ostatnými
za školou.)

Ach, ako horia na tých pohľadniciach
Drážďany, Londýn, Dubrovník
a všetky ďalšie krásne
mestá.
Ako kamsi utekajú ľudia,
tie nekonečné, hladné
a uštvané davy.

Kam poputujú pohľadnice
z dvadsiateho storočia?
Kto si ich pozrie?
Kto si ich prečíta?

Červený obor

Po piatich miliardách rokov
je Slnko červeným obrom.
Napuchlo, sčervenalo
jeho kedysi ladné telo.
Už dávno pohltilo
Merkúr i Venušu
a čaká to aj Zem,
tú našu Zemičku,
čo tak smutne krúži
vyprahnutá a opustená.
Z Himalájí aj Tatier
sú len kôpky štrku...
Kde sú tie svety našich čias,
kde sú tie skárané epochy,
kde tisíc a miliónročné ríše,
kde chlapi, ich ženy,
psy a krčmy,
kde sú dobráci aj hajzli,
kde zlato a krv,
ktorá sa preň prelievala,
kde je smiech a všetky vína,
čo sme pili,
kde si, láska moja,
kde naše bozky
a naše milovanie,
kde občasný smútok,
je tu tak prázdno,
ľudia sa objímajú a vraždia
v ďalekých galaxiách,
veď Slnko je dávno
červeným obrom,
museli odtiaľ
ujsť.

 

Radovan Brenkus

Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro – i takto vzniká poézia par excellence.

Copyright © 2017 Pavol Hudák. Všetky práva vyhradené.
Vytvorené Pectusom.