Povraz v dome obesenca

Dejiny

V Spišskom Štvrtku,
v nejakom ústave,
zazrel som šialenú ženu.
Prechádzala od dverí k oknu,
od okna k dverám.
Zrazu prudko zastala, otočila sa,
pozrela sa mi do očí.
V tej chvíli som začul jej rev,
strašný rev, šialený rev,
rev, ktorý trhal uši,
rev zlostný, rev žalostný,

až odtiaľ mnohí ušli.

Dlho som ešte rozmýšľal,
odkiaľ tá žena toľko vedela
o človeku,
ako tak dobre poznala
dejiny ľudstva?

Celú večnosť

Prchajú vône
mája 2003.

V mysli sa ti ešte mihnú
kvitnúce magnólie, jablone,
čerešne.

Ale o chvíľu sú už preč.
Tak ako život –
pár dialógov, spomienok,
niekoľko tvárí, farieb,
tónov,
ten krátky film
medzi dvoma
prestávkami.

Celú večnosť si nevedel,
že budeš.

Celú večnosť nebudeš vedieť,
že si bol.

Motýľ

Roky, desaťročia
aj miliardy rokov
pohltí čas.

Čas bude takisto pohltený.

Tento vesmír sa scvrkne,
alebo rozplynie.

No raz tiež
nebude.

Ach, nepochopiteľná

existencia,

kto si?

Chytám ťa ako motýľa,
zvieram ako
miznúci sen.
Utešujem sa Hawkingom,
Grygarom, kvantovou fyzikou,
no vysvetlenia niet.

Všetci musia zastať
pred tvojou bránou,

ničota a všetko
zároveň.

 

Radovan Brenkus

Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro – i takto vzniká poézia par excellence.

Copyright © 2017 Pavol Hudák. Všetky práva vyhradené.
Vytvorené Pectusom.