Články

Rozhovor s básnikom Pavlom Hudákom (Dotyky 2006/1)

Vraj všetko so všetkým súvisí. Už dávno sa vie, že ak by to bola pravda, zničením zrnka piesku v púšti by sa zrútil vesmír. Veda by nemala zmysel a filozofia by bola čisto špekulatívna, ak by sa nedalo oprieť o pevné základy. Napriek tomu ma fascinuje, že v poézii dokážeš dať zrniečku v púštnych dunách absolútny význam vesmíru. Takéto literárne videnie veriace akoby na druhé svety nenarúša umenie, ale naopak, na rozdiel od vedy ho vyzdvihuje na piedestál tvorivého ducha, pretože pripomína zvláštnu situáciu: keď odchádza človek, vzhľadom k večnosti jeho skonanie neznamená nič, no voči bytostnému okamihu s ním umiera celý svet. Ako vnímaš svoje postavenie v spoločnosti a vôbec v tomto chaotickom svete?

Hovoríš o literárnom videní akoby veriacom na druhé svety. Mám dojem, že tých svetov je nekonečne veľa, doslova okolo nás bzučia ako elektrické drôty. Už dávno som stratil detskú nevinnosť, keď som si dokonca ani neuvedomoval, že Zem je guľatá. Všetko bolo jednoduché, jasné, jednotné. Samozrejme, potom prišlo vytriezvenie, ktoré pozná každý z nás. Zem sa zaguľatila, zrazu to nebola nekonečná rovina s vlniacimi sa lánmi kukurice či pšenice kdesi na rodnom Zemplíne. Tak je to aj s vesmírom a svetmi okolo nás. Aby bol tento svet jediný? To má Boh takú slabú fantáziu? Asi ťažko. Aby existoval iba tento svet, kde potokmi tečie krv a deti umierajú s mračnami hmyzu na tvári? Mám rôzne obdobia s pocitmi a predstavami, ktoré ma nevedia opustiť. Kým to samo nepominie a neostane trebárs v podobe básne. V poslednej dobe vychádzam zo seba a stúpam niekam do vesmíru. V hociktorú dennú či nočnú chvíľu, v aute či v obchode s potravinami. Stúpam hore, do tej modravej vesmírnej tmy. No nie ako nejaký pseudoromantický veršotepec, či vzdychajúca pubertiačka. Je mi tam fajn, je mi tam ďaleko, cítim ten príjemný chlad a upokojujúce svetlo hviezd, hviezdokôp, celých galaxií. A pozerám sa na Zem. Na ten miniaturny kúsok horniny, kde sa akési dvojnohé mikróby už celé veky navzájom ničia a požierajú. Niekedy mám pocit, že toto tu je nejaký omyl, nepodarený experiment. Sú tu veci božské – láska, priateľstvo, krása žien, nevinná detská tvár, hudba, poézia. Sú tu veci diabolské a zlé – vojny, hlad, nenávisť, neutíchajúce týranie ľudí počas celých tisícročí. Veľmi zaujímavá kombinácia a príchuť. Takže je to celé buď omyl, alebo úmysel. Boh však nehrá v kocky, ako hovorí klasik. Tie kvapky blenu v pohári s medom sú asi naozaj akousi kontrastnou látkou. Aby sme vedeli odlíšiť dobré a zlé, krásne od škaredého. Ale – musí to byť? Nemohol to „Šéf", ako Boha kedysi nazýval Dušan Mitana, zariadiť aj inak? Komu sa už chce trpieť, aby potom spoznal dobro a krásu. Odpovede však niet. Absolútne nič definitívne nevieme. Nevieme, kto sme, odkiaľ sme prišli a kam kráčame. Pocit na zbláznenie. Sú len tušenia odpovedí. V dobrej hudbe, poézii, umení. A vtedy si rád, že toto umenie existuje. Že je to dar, pomocou ktorého predsa len niečo tušíš a chápeš. Vďaka tomu ti neexploduje hlava, neupiješ sa k smrti, nezošalieš. Asi sú iné svety. Možno sa tam raz tiež ocitneme. Znie tam niečo ako Debussy, krásne ženy tam nechodia, ale vznášajú sa, lietajú, sú tam farby a obrazy, ktoré na Zemi nespoznáš. Niet tam utrpenia, ani smrti. No často cítim vďaku aj za tento nedokonalý pozemský život. Vedľa púpavy leží ráno na chodníku ohorok. Z krčmičky na popradskej stanici to razí nočnými cigaretami a pivom. V neďalekom parku v slnečnom ráne šialene škriekajú havrany. Iné hlasy nemajú. Len tie čierne, chrapľavé. Podceňujeme ich, no možno práve oni hovoria s Bohom. A za toto ráno ďakujú aj za nás.