Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro – i takto vzniká poézia par excellence.
Radovan Brenkus
Vo svojich básňach sa často obracal do minulosti, aby lepšie porozumel vnútornej rozorvanosti človeka plávajúceho v divokom prúde prítomnému času. Pohyboval sa s hravou ľahkosťou zvedavého pútnika v rôznych časových rovinách, aby vynášal znepokojujúce obavy so stmeľujúcou obraznosťou. Dráždila ho predstava neznámeho: zmodernizovaná budúcnosť a ukotvenie človeka v nej. Už jeho debut Broskyňový súmrak vychádzal z pozície pevnej zakorenenosti v domove ako základnej, nespochybniteľnej hodnoty.
Miroslav Brück
Iba zdanlivo akoby sa táto poézia poddávala na prvé čítanie, znepokojuje nejednoznačnosťou, tušením drámy. Všeličo ostane nedopovedané, práve keď sme sa nazdali, že sme sa dopátrali jej zmyslu (Musím). Hudák videl cez, za i ponad veci, do jediného okamihu skoncentroval všetky tri časové roviny, v obsesii smrťou, priebežne prítomnou, je obsiahnuté akoby tušenie predčasného konca. Život sa vníma iba ako „ten krátky film / medzi dvoma / prestávkami" (Celú večnosť). Zo všeličoho sa dá usudzovať, že to, čo príde, nedáva dôvod na optimizmus – a nielen preto, že svoje súdy nemôžeme verifikovať.
Ľudovít Petraško
Subjekt tohto druhu poézie v neznesiteľnej naliehavosti seba samého a sveta žije s vlastnou vykorenenosťou, iným „nechtiac lezie do záberu", alebo „stojí na druhej koľaji ako vlak do Bratislavy". Je sám v noci a proti noci, v ktorej hukot vlakov násobí neschopnosť, nemožnosť niekam odísť. Je sám zoči-voči jednostaj sa vracajúcim vidinám a predtuchám, zoči-voči ničote, zmaru a zániku. Alebo „sám" len s pominuteľnosťou vecí a vzťahov, akokoľvek sa usiluje o ich znovunastolenie – v spomienkach zhmotňovaných vo vlastnej tvorbe, ktorá nie je gestom, ale vari posledným zmysluplným činom.
Marián Hatala