Pýtam sa svojej básne a ona mi odpovie

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne
 

Rozhovor s básnikom Pavlom Hudákom (Dotyky 2006/1)

Vraj všetko so všetkým súvisí. Už dávno sa vie, že ak by to bola pravda, zničením zrnka piesku v púšti by sa zrútil vesmír. Veda by nemala zmysel a filozofia by bola čisto špekulatívna, ak by sa nedalo oprieť o pevné základy. Napriek tomu ma fascinuje, že v poézii dokážeš dať zrniečku v púštnych dunách absolútny význam vesmíru. Takéto literárne videnie veriace akoby na druhé svety nenarúša umenie, ale naopak, na rozdiel od vedy ho vyzdvihuje na piedestál tvorivého ducha, pretože pripomína zvláštnu situáciu: keď odchádza človek, vzhľadom k večnosti jeho skonanie neznamená nič, no voči bytostnému okamihu s ním umiera celý svet. Ako vnímaš svoje postavenie v spoločnosti a vôbec v tomto chaotickom svete?

Hovoríš o literárnom videní akoby veriacom na druhé svety. Mám dojem, že tých svetov je nekonečne veľa, doslova okolo nás bzučia ako elektrické drôty. Už dávno som stratil detskú nevinnosť, keď som si dokonca ani neuvedomoval, že Zem je guľatá. Všetko bolo jednoduché, jasné, jednotné. Samozrejme, potom prišlo vytriezvenie, ktoré pozná každý z nás. Zem sa zaguľatila, zrazu to nebola nekonečná rovina s vlniacimi sa lánmi kukurice či pšenice kdesi na rodnom Zemplíne. Tak je to aj s vesmírom a svetmi okolo nás. Aby bol tento svet jediný? To má Boh takú slabú fantáziu? Asi ťažko. Aby existoval iba tento svet, kde potokmi tečie krv a deti umierajú s mračnami hmyzu na tvári? Mám rôzne obdobia s pocitmi a predstavami, ktoré ma nevedia opustiť. Kým to samo nepominie a neostane trebárs v podobe básne. V poslednej dobe vychádzam zo seba a stúpam niekam do vesmíru. V hociktorú dennú či nočnú chvíľu, v aute či v obchode s potravinami. Stúpam hore, do tej modravej vesmírnej tmy. No nie ako nejaký pseudoromantický veršotepec, či vzdychajúca pubertiačka. Je mi tam fajn, je mi tam ďaleko, cítim ten príjemný chlad a upokojujúce svetlo hviezd, hviezdokôp, celých galaxií. A pozerám sa na Zem. Na ten miniaturny kúsok horniny, kde sa akési dvojnohé mikróby už celé veky navzájom ničia a požierajú. Niekedy mám pocit, že toto tu je nejaký omyl, nepodarený experiment. Sú tu veci božské – láska, priateľstvo, krása žien, nevinná detská tvár, hudba, poézia. Sú tu veci diabolské a zlé – vojny, hlad, nenávisť, neutíchajúce týranie ľudí počas celých tisícročí. Veľmi zaujímavá kombinácia a príchuť. Takže je to celé buď omyl, alebo úmysel. Boh však nehrá v kocky, ako hovorí klasik. Tie kvapky blenu v pohári s medom sú asi naozaj akousi kontrastnou látkou. Aby sme vedeli odlíšiť dobré a zlé, krásne od škaredého. Ale – musí to byť? Nemohol to „Šéf", ako Boha kedysi nazýval Dušan Mitana, zariadiť aj inak? Komu sa už chce trpieť, aby potom spoznal dobro a krásu. Odpovede však niet. Absolútne nič definitívne nevieme. Nevieme, kto sme, odkiaľ sme prišli a kam kráčame. Pocit na zbláznenie. Sú len tušenia odpovedí. V dobrej hudbe, poézii, umení. A vtedy si rád, že toto umenie existuje. Že je to dar, pomocou ktorého predsa len niečo tušíš a chápeš. Vďaka tomu ti neexploduje hlava, neupiješ sa k smrti, nezošalieš. Asi sú iné svety. Možno sa tam raz tiež ocitneme. Znie tam niečo ako Debussy, krásne ženy tam nechodia, ale vznášajú sa, lietajú, sú tam farby a obrazy, ktoré na Zemi nespoznáš. Niet tam utrpenia, ani smrti. No často cítim vďaku aj za tento nedokonalý pozemský život. Vedľa púpavy leží ráno na chodníku ohorok. Z krčmičky na popradskej stanici to razí nočnými cigaretami a pivom. V neďalekom parku v slnečnom ráne šialene škriekajú havrany. Iné hlasy nemajú. Len tie čierne, chrapľavé. Podceňujeme ich, no možno práve oni hovoria s Bohom. A za toto ráno ďakujú aj za nás.

Detstvo môže byť kruté i bezstarostné. Jeho povaha predznamenáva, aká bude dospelosť. Prezraď, s čím najväčšmi sa ti viažu spomienky mladosti, či už príjemné alebo nepríjemné. Aké boli tvoje básnické začiatky? Vedel si už v detstve, že budeš básnikom?

Detstvo je korienkom každého z nás. Moje detstvo bolo krásne aj kruté. Dalo mi vnímavosť, schopnosť cítiť a preciťovať. Nebolo to detstvo sivých panelákov a anonymných sídlisk. Hoci aj takéto detstvo môže mať svoju krásu. Ako ktosi povedal – detstvo si ustelie aj na kameni. Moje detstvo malo najmä farby a vône. Zima má vôňu čistého snehu, ale aj slamy v stodole. A kdesi clivo a podvečerne rozpráva hus. Jar bola biela. Orgován má vôňu večnosti, rozkvitnuté jablone, hrušky a slivky sú svedkami. Na súdnom procese, kde sa pojednáva o tom, či existuje Boh, Tvorca, Projektant. Tie stromy hovoria – áno. Pozrite sa na nás, pritiahnite k sebe čo len jednu halúzku, pozrite sa do jej kvetov. A všetko pochopíte. Leto, to sú cinkajúce kamene na dne vyhriatej rieky. Vyjdeš z nej von a pohltia ťa žlté lány obilia, nevädze, topole pri Topli. V jeseni kvílivo znejú píly a polia znejú zvukmi nožov, ktoré odrezávajú listy repy... V nemeckých školách učia deti, ako vonia seno, ako vyzerá krava či kôň. Už to musia robiť. Tie deti to už nevedia. A o čosi prichádzajú. Dnes sa veľa ľudí vracia bývať na dedinu. Nerobia zle. Ich deti budú vedieť, aké sú v jari krásne húsatká. Aké nekonečne nádherné je jahniatko či šteniatko. Neidealizujem, no tieto detské duše dostanú výbavu, ktorá ich bude chrániť pred bezcitnosťou a nenávisťou. Či som vedel v detstve, že budem básnikom? Nevedel som nič. Vedel som však, že v jeseni odlietajú lastovičky. Vzal som svoj starý bicykel a išiel som sa s nimi k rieke rozlúčiť. Bol v tom smútok, aj kus nádeje. Rozprával som sa s tými lastovičkami. Boli to moje prvé verše? Také bolo celé moje detstvo. Krásu striedala drsnosť, nikto sa so mnou nemaznal. Moja mama mi dala lásku, no dedinská ulica vedela byť krutá aj zlá. Všetko bolo akési bližšie. Práca aj zábava, život aj smrť. Pri mŕtvom starcovi, ktorý zomrel na poli, sme stáli skôr ako záchranka. O chvíľu však ľudia z poľa odchádzali na dedinskú svadbu. Dedina to všetko pozná, rozochvie dušu na celý život. Ešte raz však spomeniem svoju mamu. Dala mi lásku, citlivosť. Nezabudnem na jej chladivé dlane na čele, keď ma ničila horúčka. Kúpila mi prvú knihu s básničkami. Bol to En ten tulipán od Márie Rázusovej Martákovej. Dlho som písal ponášky na básne z tejto fascinujúcej knižky. Raz sme v škole dostali za úlohu napísať báseň. Bolo to prvýkrát, čo som stál pred vkročením do magického sveta poézie. Nevedel som, ako začať. Moja mama mi nadiktovala prvý verš. Zvyšok som napísal sám. Takže v celej mojej tvorbe je vždy ten jeden verš od mojej mamy.

Keď pozoruješ dianie okolo, dostaneš sa do situácie, v ktorej nemáš chuť pateticky kritizovať politiku ako starec, jednoducho rezignuješ, lebo si uvedomíš, že jednotlivec isté veci nezmení. Apatia je do určitej miery prirodzená. Najmä po vstrebaní závažných skúseností. Z tohto hľadiska ma neprekvapí mŕtve dieťa na ulici, ktoré predtým žobralo od hladu. Dych mi však vyrazí ľahostajnosť, s akou ho ľudia obchádzajú na chodníku. Ako sa staviaš k negatívnym javom spoločnosti?

Ako vnímam negatívne javy súčasnosti? Slovensko aj svet sú v hlbokej kríze. Otázkou je, kedy ľudská civilizácia v kríze nebola. Tuším sa horko-ťažko pozliepalo pätnásť rokov, keď na svete nebol žiadny vojnový konflikt. Ale vráťme sa k Slovensku. Revolúcia ma potešila, dala mi nové šance a obzory. No nemôžem sa ubrániť úžasu, keď sledujem tie orgie egoizmu, hrabivosti, cynizmu a ľahostajnosti, ktoré tu vypukli azda pár dní po Novembri. Asi ako povedal pápež Ján Pavol II., ktorého voľne citujem: „Keď jeden režim vystrieda druhý, neznamená to, že ten druhý je spravodlivejší ako predchádzajúci." Vytáča ma do nepríčetnosti Slovensko, ktoré vykazuje všetky znaky raného kapitalizmu, no možno aj feudalizmu a otrokárskej spoločnosti. Na neďalekej ulici vidím budovu akejsi poisťovne. Je honosná, jej výstavba stála stovky miliónov korún. Neďaleko nej stojí materská škôlka. Taká ošarpaná, s opadanou omietkou, že len neveriacky každý deň krútim hlavou. Denne vidím rodiny, ktoré žijú z ruky do úst. Vidím, ako bieda tieto rodiny rozleptáva. Z talentovaných detí vyrastajú outsideri. Večer zapnem televízor a tu sa veselo smotankuje a inak veselí. Najväčší zlodeji a zločinci sú častok nazývaní celebritami, ľudským monštrám s miliardovými účtami sa venujú noviny, časopisy, televízia. A smotánky bežia a bežia. Ráno sú z nich len tony výkalov, a na Zamagurí v tej chvíli ženička s dvoma deťmi nedokáže zaplatiť plyn. Ale taký je celý dnešný svet. Na jednej strane oceána sa udeľujú Oscary. Pochybné filmy, pochybné idey, pochybné osobnosti. A opäť kaviár, krevety, vzácne nápoje a opäť to všetko skončí v misách voňavých hollywoodskych záchodov. Na druhej strane oceána, možno na dve hodiny letu, deti umierajú od hladu, šialení žoldnieri iných kmeňov im odtínajú ruky a nohy. Niekde sa narodí dieťa v kráľovskej rodine alebo nejakému „hviezdnemu" páru. Sú toho plné noviny, dieťa je navždy zabezpečené, len jeho cumlík stojí možno tisíc dolárov. Určite má aj bohatých krstných rodičov. Na druhej strane niekde v subsahárskej Afrike sa dieťa narodí do biedy, hladu a utrpenia. Úbohá matka môže len bezmocne držať jeho vychudnutú rúčku. Čo je toto za svet, pýtam sa s úžasom. To všetko na jednej planéte, na svete, ktorý sa dnes dá prejsť za pár hodín. Ľudstvo je sviňa. Alebo ako povedal Jožo Urban: Doba je zrelá na nového Krista. No podľa mňa nie na takého s hektolitrami kečupu, ako vo filme Mela Gibsona. Ale na rozhnevaného Krista, ktorý vyháňal kupcov z chrámu, ktorý sa rozzúril, strhával obrusy zo stolov, prevracal ich stánky a pulty. Ako v pôsobivom stvárnení tejto témy a scény niekedy v šesťdesiatych rokoch. Takýto Kristus by mal teraz vtrhnúť do parlamentov štátov, do zasadačky OSN, do luxusných kancelárií zdieračských firiem, bánk a najrozmanitejších monopolov.

Viacerí nadávajú na bestsellerovú literatúru, na hviezdičky vychádzajúce zo sveta šoubiznisu. Medziiným preto, že sami nemajú úspech. Pravdaže, je to aj o príležitosti, kontaktoch, bratríčkovaní, pri ktorom sa potľapkáva po pleci. Nemyslím si, že sa nad umelým vyrábaním autorov treba pozastavovať, lebo ide o prirodzený dôsledok trhového mechanizmu ekonomiky vo všetkých oblastiach. Ak je po niečom dopyt, vždy sa nájdu takí, čo umožnia kúpu, nech by išlo o čokoľvek. Kvalitná umelecká literatúra sa skôr či neskôr presadí „sama". Ani tvoje knihy nevychádzajú v renomovaných vydavateľstvách, hoci by si zaslúžili, aby si ich všimli vyššie postavení manažéri. Berieš to ako spisovateľ tragicky? Aký vydavateľ by naplnil tvoje očakávania?

Nadviažem na predchádzajúcu otázku. Slovensko je v kríze a pripomína mi starý Rím. Hovoríš o hviezdičkách šoubiznisu. Ak stoja za niečo, nech si vychádzajú. Ja s hrôzou sledujem najmä televíznu produkciu s nekonečnými reality show, ktoré sú pojazdnými či statickými blázincami. Presnejšie ide o akési stredoveké jarmočné obludária, v ktorých sa dala vidieť žena s bradou, dvojhlaví ľudia a iné znetvorené bytosti. Dnes sa do tzv. víl naženú na rôzne spôsoby narušení ľudia a z toho sa varí zábava pre národ. Najprv som to prirovnával ku gladiátorským zápasom, kde otroci bojujú na život a na smrť a zabávajú takto publikum. Bolo by to však príliš vznešené prirovnanie. Preto to skôr vidím ako vyššie uvedené obludária, prípadne lode bláznov, ktoré v stredoveku plávali európskymi riekami. Novodobí manipulátori však potrebujú takúto „kultúru". Potrebujú osprostený dav, ktorý vidí problémy v tom, čo sa v noci vo vile stalo, ale nie v tom, čo s ním robí skutočný Veľký brat. A ten ho šklbe, ohlupuje, pripravuje na nevoľníctvo tretieho tisícročia. Pravda, ak sa ohlupovaný nespamätá a neubráni. Nikdy nie je neskoro. Ako by novodobí manipulátori nepotláčali poéziu a kvalitnú kultúru. Mysliaci ľudia sú nebezpečenstvom. Nedajbože sa utvoria nejaké hniezda odporu a kto potom bude poslušne kráčať v nekonečných radoch spotrebiteľov tovaru a hlúpych televíznych programov? Že moje knihy nevychádzajú v renomovaných vydavateľstvách? Modrý Peter je renomované vydavateľstvo, tam som debutoval. Aj ďalšie vydavateľstvá nie sú zo zóny amatérov. Pre mňa to však nie sú podstatné veci. Dobrá báseň je dobrá, ak je napísaná hoci aj na papieri z cementového vreca. Ako vyzerali prvé knihy čínskych básnikov? Po Rimbaudovi iba zbierali básne po krčmách. Neprirovnávam sa k týmto velikánom, len hovorím, že vo vydavateľstve nevidím problém. Ide o to, aká tá poézia je. Aký honorár dostal Francoise Villon za svoje knihy? Prišiel v obleku a kravate na nejaké zasadnutie nejakého spisovateľského združenia, aby ho tam vyznamenali? Platili mu tvorivé pobyty? Smeroval s pyžamou a zubnou kefkou v kufríku do nejakých francúzskych Budmeríc? Nie. Hladoval, flámoval, ak bolo za čo, búril sa a písal. Možno aj niekde odvisol. Jeho verše však žijú dodnes. Edgar Allan Poe zomrel pred pohostinstvom. Neboli to vyžehlení básnici a básnickí úradníci, akých sú dnes stovky. Boli však autentickí, naliehaví, o niečo im išlo, písali ako Jesenin vlastnou krvou. Takých prípadov by som uviedol viac. Mne stačia ohlasy mojich čitateľov. Knihy mi distribuujú kamaráti, alebo ja sám. Obyčajne stratím aj potvrdenie o tom, že som nejaké knihy niekam odniesol. Obchodníci sú prísni a dôslední a tak si za honorár nekúpim ani pivo. Občas sa však ku mne donesie odozva od nejakého neznámeho čitateľa. A ja cítim, že to, čo robím, nie je zbytočné.

Viem, že poézia prináleží úzkemu okruhu fanúšikov. Vydavatelia si tiež uvedomujú jej nekomerčné zázemie, preto sa neradi púšťajú do vydávania básnických projektov. Napriek tomu umožnia presadiť sa autorom, ktorých verše majú ďaleko od skutočnej poézie. Mám dojem, že ich podivné počiny súvisia viac s ľudskou hlúposťou ako komerčným uvažovaním. Aký máš názor na takéto potieranie ozajstných talentov, ktoré nedostanú priestor? Apropo, osobne si poznal Pavla Suržina, jedného z mojich najobľúbenejších básnikov. Na Slovensku ide o trestuhodne nedoceneného poeta a verím, že raz ho kritici so zdravým rozumom vzkriesia. Nakoľko si ho poznal a čo o ňom všetko vieš?

Skutočný talent sa presadí. Toto je svätá pravda. Kto hovorí, že básnik musí niečo „vydať"? Básnik má niečo napísať. Ostatné je technická záležitosť. Nech je to vydané v deň jeho 47. narodenín, v deň jeho smrti či sto rokov po jeho skone. Emilly Dickinsonová nechala svoje básne v šuflíku. A nebola jediná. No ak je umožnené talentovanému básnikovi vydať svoje veci ešte počas života a bez rôznych tortúr, tiež to nie je zlé. No aj za čias Baudelaira vychádzali podpriemerní a priemerní básnici. Preto až tak celkom tragicky neberiem fakt, že v dnešných kníhkupectvách nájdem kadečo. Nech to posúdi čas. Väčšou chybou by bolo, ak by sa dnes niekto bohorovne pasoval za niekoho, kto má určovať, čo je dobrá a čo zlá poézia. To sme už zažili. No máš pravdu, že je to negatívum, ak hlúposť potiera skutočné talenty. Tej hlúposti nechýba ani dnes. No skutočný básnik, spisovateľ, tvorca, sa nemôže vzdať. Má vypovedať. Hľadať pravdu, tvar. Pýtaš sa ma na Pavla Suržina. Toto je názorný príklad. Písal svoje básne v jednom z bytov neďaleko levočského námestia. Mimo hlavných literárnych križovatiek, bez fanfár a ocenení. Naposledy som ho videl na balkóne nemocničnej izby v Levoči. Sedel tam, fajčil jednu z posledných cigariet. Hovoril mi o veľkých bolestiach a o morfiu, ktoré mu musia dávať. Potom navždy odišiel. A vidíš. Tohto „neznámeho" básnika označuješ ako jedného zo svojich najobľúbenejších.

Raz si sa priznal, že básne píšeš za pochodu. Nečudo, v uponáhľanej dobe zostáva málo času i na čítanie. Ľudia najprv musia uspokojiť základné potreby, potom sa môžu venovať umeniu. Básne sa odporúčajú do vrecka, pretože sa dajú zvládnuť hocikde, no aj tak ich číta zopár erudovaných priaznivcov. Pôžitok z románu si tiež málokto dožičí, hoci román má bližšie k davu. Z časového hľadiska je azda kompromisom poviedka, ktorej sa u nás akože darí. Mne osobne sa poviedky, ktoré sledujem na súčasnej literárnej scéne, zlievajú do jednej omáčky. Aké je podľa teba smerovanie poézie na Slovensku, prózy zvlášť?

Básne naozaj píšem za pochodu. Odjakživa som ich písal vo vlakoch, autobusoch, krčmách, reštauráciach, na uliciach. Neznášam literárne táraniny, báseň má vyšľahnúť ako meteor a za ten krátky život má niečo povedať. V slovenskej poézii mi chýba nasadenie, intenzita, verše písané vlasnou krvou, ako som už spomenul. O nič tu často nejde, sú to len rôzne odvary, roztoky a ešte k tomu veľmi riedke. Nehľadá sa pravda, zmysel, podstata, nekladú sa závažné otázky, mnohí básnici sú banálni. Niečo sa nájde, no je toho ako šafránu. Báseň má byť ako elektrický drôt, nabitá energiou. Z dobrej básne musíš ostať na chvíľu omráčený, aby si sa k nej potom celý život vracal. Taká báseň nie je zo šupiek, ale z jadra. Skutočných tvorcov a básní je dnes málo. A ak sú, môžu mať problémy. Niektoré literárne časopisy napríklad strážia literárni cerberovia, ktorí už uštvali nejedného kvalitného básnika. Jednoducho ti neuverejnia báseň. Ale o tom, že takým veciam netreba podľahnúť, som už hovoril.

Básnik musí byť voči sebe maximálne zodpovedný, kritický, skromnosť je samozrejmosť. Odhliadnime teraz od buričských typov, v ktorých prípade zväčša ide o hru na poetov. Len málokto z nich sa nehrá na bohéma, prázdnou pózou nezastiera vlastné problémy. Ty tvoríš, ako keď cigán hrá na husliach. Aké máš pocity, keď ostatní vzlietnu a ty musíš osamelo letieť, vysoko ako orol nad vranami? Nebojíš sa, že sa ti zakrúti hlava pred strmhlavým pádom?

Vravíš o buričských pózerskych typoch. Je ich naozaj dosť. Búria sa proti tomu, že im napríklad stará mama podala puding nie v bielom, ale červenom hrnčeku. Ak mám obrazne hovoriť o problémoch niektorých básnikov. Pritom o skutočné problémy nezavadia, unikajú im. Alebo ich náročky obchádzajú. Asi tak, ako väčšina slovenských médií obchádza skutočný život. Z toho pramení bieda súčasnej literatúry. Ľudia ju nečítajú, lebo z nej dávno zmizla pravda. K tým cigánom a husliam. Kedysi som s cigánmi naozaj hrával a dokonca na husliach. Ale nie o tom je reč. Snažím sa písať naozaj zvnútra. Mňa prvého musí osloviť moja báseň. Je to môj dialóg s básňou, musí mi naozaj niečo povedať, nič si nedarujeme. Ak moja vlastná báseň nezasiahne a neosloví mňa, jej miesto je v koši. Tých, čo dnes druhých otravujú prázdnymi rečami, je aj tak dosť. Načo rozmnožovať ich rady. Reč bola o vranách a orlovi. Ak dobre rozumiem, ten orol som podľa teba ja. Je to vec vkusu, niekto ma možno úplne iný názor. A o všetkom rozhodne čas.

Vydal si niekoľko básnických kníh. Čo chystáš najbližšie? Moja maličkosť sa teší na tvoju najnovšiu knižku. Prípadne prezraď, čo môžu čitatelia očakávať, aké iné ťažkosti mieniš umelecky lúštiť, lebo ak nie je téma a niet čo riešiť, nemá zmysel písať. Možno aj preto má autor stagnujúce i naplno tvorivé obdobia.

Pýtaš sa ma na novú knihu. Píšem si a odkladám svoje básne, nápady a myšlienky. Potom sa k tomu vrátim. Ale možno aj nie. Nič nie je isté. Snažil som sa v poézii ísť s človekom čo najhlbšie. Až dole, za jeho smrť. Ale aj vzkriesenie. Dá sa ísť ďalej? Pýtam sa sám seba a myslím na svoje básne. Pýtam sa svojej básne: Skúsime sa ešte podkopať pod hrob a pod peklo? Rozrazíme mraky s barokovými anjelmi z detstva a pozrieme sa, čo je v nebi? Nedáme si nahovoriť, že vesmír je konečný a pôjdeme rybičkou do tej priesvitnej tabule, za ktorou je Neznámo? Pýtam sa svojej básne. A ona mi odpovie.

Za rozhovor sa poďakoval Radovan Brenkus

 

Radovan Brenkus

Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro – i takto vzniká poézia par excellence.

Copyright © 2017 Pavol Hudák. Všetky práva vyhradené.
Vytvorené Pectusom.